Ako to všetko bolo…

V polovici marca nečakane, sa zrazu aj na Slovensku objavil vírus zvaný Covid 19. Nikto netušil zo začiatku, aký je nebezpečný, pokiaľ sme to videli a počuli o ňom len zo správ z neďalekého sveta. Až keď sa dostal do našej malej krajiny „Slovensko“ všetci sme sa zľakli. Zrazu sme si uvedomili, aké je to nebezpečné. Zo dňa na deň sme všetci ostali doma, nedalo sa cestovať do zahraničia, zavreli sa školy, obchody. Zrazu na Slovensku zastal čas. S mojou mamkou sme trávili veľa času doma a stále sme mysleli len na našich blízkych, ako sa majú v  zahraničí. Cez videochat som bola v neustálom kontakte s mojou krstnou mamou, ktorá žije v Španielsku. Tam bola situácia ešte dramatickejšia a keď mi to rozprávala, strašne som  sa o ňu obávala. V Rakúsku bývajú naši bratranci a sesternice. Tiež to tam mali strašne prísne. No najviac som sa bála, keď zavolal mamkin bratranec, ktorý býva v USA a porozprával nám, koľko ľudí tam už zomrelo a už ako dlho sú v domácej karanténe a vôbec nemôžu vychádzať von. Aj u nás na Slovensku to bolo najhoršie na Veľkú noc, kedy sme nemohli ísť ani do rožňavského okresu k môjmu krstnému otcovi. Vtedy som si naozaj pomyslela, aké je to vážne aj u nás. Najviac mi chýbala moja prababka, ktorá je v domove dôchodcov. Tú som celé tri mesiace vôbec nemohla navštíviť. Bola som s ňou v kontakte len cez telefón. Strašne som sa o ňu obávala, aby sa ten vírus nedostal do domova dôchodcov. Vedela som, že práve títo starkí sú najzraniteľnejší. Stále som snívala, aby sme sa už konečne stretli a mohli sa objať. Uvedomila som si, že práve v tejto dobe bolo dôležité, aby v tomto domove bola starostlivosť na veľmi vysokej úrovni, aby títo starkí toto ťažké obdobie zvládli, prežili. Veľká vďaka patrí každému zdravotníkovi, ktorí v tejto ťažkej dobe bojoval-pracoval. Každý piatok sme im tlieskali z balkóna. Veľmi sa mi to páčilo. Aj keď sme nechodili do školy, aj keď sme si užívali spoločné chvíle stále to nebolo ono. Nedalo sa nikde ísť. V máji, keď sa to konečne uvoľnilo, začali sme si konečne užívať. Chodili sme na túry na Turniansky hrad, do Zádielskej doliny, do Jasova, do Košíc. Spoznávali sme krásy nášho kraja. o ktorých sme doteraz mohli len snívať. Tento vírus nás naučil, treba si vážiť to, čo máme doma v našej krajine, na našom krásnom Slovensku. Aj  my sme mali zaplatenú dovolenku do Turecka, lebo sme tam už boli a lákalo nás znova more, ale uvedomili sme si, že tento rok treba ostať doma a pomôcť nášmu Slovensku. Rozhodli sme sa objednať dovolenku v lete v Dolnej Strehovej a na jeseň v našich krásnych Vysokých Tatrách. Som rada, že predsa ostaneme doma – na Slovensku a za tie peniaze, ktoré by sme vyniesli do Turecka, pomôžeme Slovensku a ja spoznám znova nové miesta v našej vlasti. Je teraz strašne dôležité, aby sme to celé spolu zvládli, ako sme si mnohokrát vraveli „SPOLU TO ZVLÁDNEME!!! Teraz vidno, ako sa celé Slovensko zomklo a navzájom sme si pomáhali, aby sme to celé všetci v zdraví prežili.

Dúfam len, že sa to už nevráti a nebudeme musieť prežívať tieto ťažké chvíle znova.