Cesta do budúcnosti

Ahoj, ja som Michal, mám 9 rokov a veľmi sa teším na dovolenku do Ameriky. Idem tam na dva týždne a s mojím tatkom vedcom, ktorý si ako inak musí zobrať X kufrov preplnených maticami, šróbikmi, plechmi, chemikáliami a inými vecami, ktoré vlastne ani nepoznám. Letíme už zajtra! Ideme vládnym špeciálom, pretože je to akási dôležitá udalosť. Je to vlastne obrovské stretnutie vedcov z celého sveta, ale tatko mi vybavil stráženie. Teraz už musím ísť spať, aby sa mi zajtra chcelo vstávať. 

 Pred chvíľou sme vzlietli. Je to perfektné! Vidím Bratislavu, ktorá vyzerá ako mozaika. Lietadlo je krásne, takže mi ani neprekáža ten dlhý let. Ale teraz si idem pustiť film. 

 Hotel je skvelý, teda až na to, že za takých 20 minút ma príde strážiť Jenny. Tatko už išiel, ale mám nápad ako sa zabaviť a Jenny si nič nevšimne. 

,,Hello Michael, do you like playing games?” opýtala sa ma Jenny hneď vo dverách. ,,Ehm, no…” to bolo jediné, čo som po anglicky vedel. Tak toto tatko fakt nedomyslel! Ale vynašiel som sa. S tatkom máme spoločný počítač, tak som na ňom vyhľadal Google Translator, zadal som a povedal: ,,Neviem po anglicky, ale trošku rozumiem a rád by som sa zahral na schovávačku, môžeme?” ,,OK.” ,,Počítaš!” povedal som, samozrejme po anglicky. ,,One, two, tree, four, five, six, seven……….”bolo počuť zo spálne, kde počítala Jenny. Kým počítala, vliezol som do tatkovej hotelovej pracovne a postláčal som niekoľko tlačidiel v tatkovom novom vynáleze – časostroji. Potom som do neho vliezol a zrazu sa mi zatočila hlava. 

 Keď som sa prebudil zistil som, že som asi o 2 roky v budúcnosti. Zistil som to tak, že to tam vyzeralo úplne inak. Veľa vchodov do budov bolo zatlčených a na niektorých bol aj papierik. Prišiel som k jednému a tam stálo: ,,Vážení zákazníci, je nám ľúto, ale kvôli ochoreniu covid-19 sme boli nútení zavrieť. Nemáme dostatok financií na to, aby sme znova otvorili.“ To bolo drsné! Aký covid-19? Čo je to? To musím zistiť! Z úvah ma vytrhlo slabučké kňučanie. O chvíľku som už v náruči držal malé šteniatko (fenka ako som neskôr zistil a pomenoval som ju Bibi), ktoré bolo viditeľne hladné a smädné. Zašiel som teda do jedného otvoreného obchodu a za peniaze, ktoré som nosil stále vo vrecku som jej kúpil vodu a najmenšie balenie granuliek. Keď sa najedla, pohľadal som Zverimex a kúpil som vodítko, pripol som ju naň a vyrazili sme. Vlastne sme ani nevedeli kam.  

,,Dobrý deň, mohol by som sa vás na niečo spýtať?“ opýtal som sa jednej staršej pani, ktorú som stretol na ulici. ,,Chlapček, jasné len sa pýtaj, aj tak som už stará a mám veľmi veľa času.“ ,,Čo je to vlastne ten COVID-19?“ ,,Och chlapček, to je taká choroba. No tvrdí sa, že bola, ale veľmi tomu neverím. Veď si to môžeš nájsť na internete. No nie?“  ,,No…… No…… Mhm……“ Ďakujem za odpoveď a dovidenia. “ No takže už viem, čo je to ten COVID-19 a už môžem ísť domov. Teším sa. Už som na tom mieste kde bol časostroj, teraz urobím krok a zmiznem. Zbohom budúcnosť.  

,,Hello Jenny.” Povedal som samozrejme za pomoci translatoru. ,,Hi, Michael, where did was?” ,,It’s my secret.” ,,OK and bye.” ,,Bye?” ,,I was here for 6 hours, as your dad and I agreed, and he’s already here.” Zistil som že sa tatko už je na ceste, super. Keď prišiel povedal som mu: Ahoj, vyskúšal som tvoj nový vynález. Funguje perfektne. Aký môj nový vynález? No predsa časostroj! A v akej dobe si bol? Bol som asi o 2 roky v budúcnosti. A ako to tam vyzeralo? No bolo to tam také…………. také………… iné. Veľa obchodov skrachovalo, ľudia tam na seba boli milší, policajt ma zastavil, pretože som nemal rukavice. Dozvedel som sa, že je to doba po akejsi chorobe COVID-19, keď som bol v obchode, stál tam malý pultík s dezinfekciou a našiel som tam psiu slečnu. Mohli by sme si ju nechať? Môžeme, aj tak si myslím že už si dosť veľký na zvieratko. Jéj!