Snívam o čistej Zemi

Zem – existuje len jedna jediná,

s ľudským životom nie je už planéta iná.

Počas koronavírusovej krízy si oddýchla,

od ľudskej záťaže si na chvíľu vydýchla.

Po hmotných veciach sa dopyt a ponuka znížila,

avšak radosť Zeme sa priamo úmerne zvýšila.

Ožil aj lesný či morský svet,

aj vzácne druhy, ktorých mnoho niet.

Snívam o čistej Zemi, prírode,

aby nik nenechal nič na náhode.

Snívam o Zemi, ktorú si bude každý vážiť

a svojím prístupom ju už nebude ťažiť.

V uplynulých mesiacoch nastali zmeny,

úplne inú chuť život nabral,

medzi ľuďmi sa vytvorili akési steny,

avšak možno niekomu ten čas niečo dal.

Bežný nákup každý deň,

zúžil sa raz za týždeň.

Najnovšie trendy sa vymykali účelu,

veď nebolo kde ísť ani v nedeľu.

Chvíle s rodinou tvorili základ,

predtým na to nebol čas,

akosi sa zmenšil povinností náklad,

obzrel sa späť každý z nás.

Mnohé problémy určite vznikli,

no vzájomnosť a pomoc spolu kvitnú,

len na ľudské dobro by sme si radi zvykli,

musíme veriť, že starosti pominú.

A čo si prajem do budúcnosti?

Nič vážne. Len viac krásnej ľudskosti.

Stále niečo očakávame,

pri prebytku ešte viac,

pri nedostatku aj to málo.

Až raz.

Nečakane spomalil sa čas,

zastavil sa pohyb, stíšil hlas.

Niečo sa stalo.

Nastali zmeny v zmýšľaní a hodnotovom rebríčku,

akoby len tak niekto použil čarovnú paličku.

Očakávania si zvolili cestu inú.

Dali život iba prítomnosti,

zdraviu, rodine a vďačnosti.

Pretože dni rýchlo plynú.

A keď už aj mnoho máme,

budúcnosť stále očakávame…

Pohľad na vďaku

Vďačnosť – obyčajné hlásky tvoriace neobyčajné slovo. Slovo ba priam čarovné, metafyzické vyjadrujúce vnútorný stav človeka, možnože určitú emóciu či osobnostnú črtu. Je to jednoducho niečo, čo nás dokáže motivovať do ďalšej práce, oceniť všetko doterajšie úsilie, dať zmysel činnosti, ktorú robíme a napokon urobiť nás šťastnejšími a spokojnejšími
s nami samými. V tejto súvislosti sa môžu objaviť nasledujúce otázky, na ktoré je však možné odpovedať len individuálne: Zastáva v našom živote vďačnosť svoje miesto? Dokážeme ju nielen prijímať, ale aj dávať? A prejavujeme ju vôbec?
Uplynulé mesiace upriamili pozornosť na tento abstraktný pojem aj na jeho konkrétne prejavy. Neviditeľná sila vírusu s názvom COVID – 19 zastavila v jednom momente svet na dlhé dni, týždne a mesiace. Priestor pohybu a bytia ako takého sa zúžil iba na jedno jediné miesto, na domov. No nie pre všetkých. Nie všetci dostali možnosť chrániť seba medzi stenami svojho príbytku, pretože plnili svoje poslanie, rozkazy či jednoducho vykonávali svoju profesiu. Ich význam bol nielen v tom čase v krajine nenahraditeľný, ale je tomu tak aj teraz. Ich profesia sa neskončila pominutím tejto situácie. Policajti/policajtky, hasiči/hasičky,
lekári/lekárky, celý zdravotnícky personál, farmaceuti/farmaceutky, predavači/predavačky, vojaci/vojačky, zásobovací personál, výrobcovia potravín, krajčíri/krajčírky, výrobcovia najpotrebnejšieho zdravotníckeho materiálu, distribujúce spoločnosti a mnohé iné profesie
pracovali. Dňom aj nocou. Všetci tí mohli určitým spôsobom prísť do kontaktu s niekým, koho vírus „postretol“. Niektorí boli vystavení nákaze viac, iní menej v závislosti od tej ktorej profesie. Avšak nápomocný výkon každého jedného človeka v tak náročnej a dlhodobo pretrvávajúcej situácii si zaslúži úprimné slová vďaky.
V kontexte vďačnosti bol častokrát skloňovaný najmä pojem prvej línie. Ak by sme sa však sústredili aj na ďalšie „línie“ profesií, dospeli by sme k záveru, že spoločnosť, štát a napokon aj celý svet je tvorený jednotlivcami a všetci jednotlivci sú pre seba navzájom potrební, nenahraditeľní a dôležití. Prvá línia potrebuje druhú, druhá tretiu, tretia štvrtú a demonštratívnym spôsobom by bolo možné pokračovať ďalej a ďalej.
Obdobie naplnené vírusom COVID – 19 nám ukázalo, za čo by sme mali byť vďační. Úplne za všetko. Aj za niečo každodenné, malé, samozrejmé. Mali by sme si vážiť jeden druhého, každú jednu zmysluplnú profesiu, žiť vo vzájomnej láske, porozumení, mieri, vďake a s dávkou tolerancie, lebo aj niečo neviditeľné nám môže zobrať všetko, najmä nenahraditeľné zdravie alebo v najhoršom prípade aj život. Taký by mal byť svet zajtrajška, plný vďaky. Na tieto moje myšlienky, hádam najvhodnejšie, nadväzuje výrok Harolda Kushnera, ktorý raz povedal: „Keď sa zameriate na to, aby ste našli niečo dobré v každej situácii zistíte, že váš život bude odrazu plný vďačnosti – pocitu, ktorý vyživuje dušu.“