Karanténna pohoda

Stále niečo očakávame,

pri prebytku ešte viac,

pri nedostatku aj to málo.

Až raz.

Nečakane spomalil sa čas,

zastavil sa pohyb, stíšil hlas.

Niečo sa stalo.

Nastali zmeny v zmýšľaní a hodnotovom rebríčku,

akoby len tak niekto použil čarovnú paličku.

Očakávania si zvolili cestu inú.

Dali život iba prítomnosti,

zdraviu, rodine a vďačnosti.

Pretože dni rýchlo plynú.

A keď už aj mnoho máme,

budúcnosť stále očakávame…

Snívaj, plánuj, prekvap

Hranice nám zatvorili. Človek nemôže len tak s ľahkosťou cestovať. Ľudia dlhodobo čakajú na pracujúcich, ktorí sú ďaleko od Slovenska a zarábajú na živobytie. Tí, ktorí zostali na Slovensku môžu “cestovať” po Slovensku s úplnou ľahkosťou a keď sa chcú pozrieť za naše hranice, postačí glóbus, mapa, či google a človek sa môže kochať krásami slovenskými, či tými telefónnymi. Naplánuj si výlet, čakaj na človeka zo zahraničia a prekvap ho.

Smútok vs. radosť

Toto dievča znázorňuje smútok z toho, že prší, ale na druhej strane je oblečená “letne” a drží rozprestretý dáždnik, na znak toho, že aj zlé dni sa dajú prečkať a potom môže s radosťou zavrieť dáždnik a užívať si “krajšie” dni. Ak sa zlé dni vrátia, stále je tu dáždnik, ktorý sa dá vystrieť nad seba a potom znova zložiť.
Koronavírus zmenil myslenie ľudí. Každého človeka poteší nielen pozrieť sa dnu do hradu, ale postačí pohľad na pozadie (na prírodu, ktorá nás obklopuje) a hneď je svet krajší. Oravský hrad som navštívila viackrát, ale vždy keď sa mi naskytne pohľad na hrad, mám pocit, že lietam v oblakoch a človek hneď zabudne na každodenné starosti až si myslí, že je v rozprávke.

Pohľad na vďaku

Vďačnosť – obyčajné hlásky tvoriace neobyčajné slovo. Slovo ba priam čarovné, metafyzické vyjadrujúce vnútorný stav človeka, možnože určitú emóciu či osobnostnú črtu. Je to jednoducho niečo, čo nás dokáže motivovať do ďalšej práce, oceniť všetko doterajšie úsilie, dať zmysel činnosti, ktorú robíme a napokon urobiť nás šťastnejšími a spokojnejšími
s nami samými. V tejto súvislosti sa môžu objaviť nasledujúce otázky, na ktoré je však možné odpovedať len individuálne: Zastáva v našom živote vďačnosť svoje miesto? Dokážeme ju nielen prijímať, ale aj dávať? A prejavujeme ju vôbec?
Uplynulé mesiace upriamili pozornosť na tento abstraktný pojem aj na jeho konkrétne prejavy. Neviditeľná sila vírusu s názvom COVID – 19 zastavila v jednom momente svet na dlhé dni, týždne a mesiace. Priestor pohybu a bytia ako takého sa zúžil iba na jedno jediné miesto, na domov. No nie pre všetkých. Nie všetci dostali možnosť chrániť seba medzi stenami svojho príbytku, pretože plnili svoje poslanie, rozkazy či jednoducho vykonávali svoju profesiu. Ich význam bol nielen v tom čase v krajine nenahraditeľný, ale je tomu tak aj teraz. Ich profesia sa neskončila pominutím tejto situácie. Policajti/policajtky, hasiči/hasičky,
lekári/lekárky, celý zdravotnícky personál, farmaceuti/farmaceutky, predavači/predavačky, vojaci/vojačky, zásobovací personál, výrobcovia potravín, krajčíri/krajčírky, výrobcovia najpotrebnejšieho zdravotníckeho materiálu, distribujúce spoločnosti a mnohé iné profesie
pracovali. Dňom aj nocou. Všetci tí mohli určitým spôsobom prísť do kontaktu s niekým, koho vírus „postretol“. Niektorí boli vystavení nákaze viac, iní menej v závislosti od tej ktorej profesie. Avšak nápomocný výkon každého jedného človeka v tak náročnej a dlhodobo pretrvávajúcej situácii si zaslúži úprimné slová vďaky.
V kontexte vďačnosti bol častokrát skloňovaný najmä pojem prvej línie. Ak by sme sa však sústredili aj na ďalšie „línie“ profesií, dospeli by sme k záveru, že spoločnosť, štát a napokon aj celý svet je tvorený jednotlivcami a všetci jednotlivci sú pre seba navzájom potrební, nenahraditeľní a dôležití. Prvá línia potrebuje druhú, druhá tretiu, tretia štvrtú a demonštratívnym spôsobom by bolo možné pokračovať ďalej a ďalej.
Obdobie naplnené vírusom COVID – 19 nám ukázalo, za čo by sme mali byť vďační. Úplne za všetko. Aj za niečo každodenné, malé, samozrejmé. Mali by sme si vážiť jeden druhého, každú jednu zmysluplnú profesiu, žiť vo vzájomnej láske, porozumení, mieri, vďake a s dávkou tolerancie, lebo aj niečo neviditeľné nám môže zobrať všetko, najmä nenahraditeľné zdravie alebo v najhoršom prípade aj život. Taký by mal byť svet zajtrajška, plný vďaky. Na tieto moje myšlienky, hádam najvhodnejšie, nadväzuje výrok Harolda Kushnera, ktorý raz povedal: „Keď sa zameriate na to, aby ste našli niečo dobré v každej situácii zistíte, že váš život bude odrazu plný vďačnosti – pocitu, ktorý vyživuje dušu.“