Hrdinovia dnešných dní

Daniel Filadelfi

Báseň

Prišiel k nám vírus neznámy,

zmenil náš život na zemi.

Bola to choroba škaredá,

dali jej meno korona.

Zrazu sme doma všetci,

tato jediný je z nás v práci.

Všetko naspäť by sme chceli,

tak ako pred vírusom sme mali.

Bola to obrovská nuda,

sedieť stále doma.

Spoločenské hry sme sa hrali,

a veľa sme sa rozprávali.

Do školy ísť aspoň raz,

by sme chceli už teraz.

Rodičia nás učili,

a tým nás aj mučili.

Hrdinovia dnešných dní,

vykopli koronu zo dverí.

Veľa ľudí skončilo v nemocnici,

ošetrovali ich tam naši zdravotníci.

Zohnať rúška,

bola fuška,

je to pre svet veľká skúška.

Zostáva nám dúfať, veriť,

že časom sa niečo zmení.

Po skončení pandémie,

chcem žiť zasa normálne,

škola, krúžky, kamaráti,

už ste mi veľmi chýbali.

Teraz si už neželám nič drahé,

len pre každého pevné zdravie

a nebyť doma v karanténe.

Ďakujeme hrdinovia dnešných dní,

že máme dobré výsledky,

opatrenia povolili a hranice otvorili.

Babky, dedkov navštívime,

a spolu sa pobavíme.

Vivien Fedorová, 5.A / ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou

V marci sa zle správy začali síriť,

vraj nejaký ,,COVID“ určitý čas bude zúriť.

Bude sa postupne z človeka na človeka prenášať,

do krajiny ho môžeme všetci prinášať.

Teplota, kašeľ a únava to sú jeho priaznivci.

Pozor na Slovensku si musíme dať všetci.

Premiér núdzový stav vyhlásil

a rôzne kreatívne opatrenia nariadil.

Všetci sme ich museli dodržiavať,

a zároveň svoj pohyb obmedzovať.

V prvej línii doktori, sestričky, hasiči a policajti stáli

o naše zdravie a o bezpečnosť sa starali.

Ďalšou úlohou jedine bolo, aby našu tvár rúško chránilo.

A pretože sme k tomu všetci zodpovedne pristupovali,

nariadenia sa postupne uvoľňovali.

Teraz máme celkom dobre čísla,

buďme zodpovední,

aby druhá vlna neprišla.

Natália Simková 12 rokov, 6.B / ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou

Veršovanka

Zmenil sa nám život celý,

všetko naspäť by sme chceli.

Doma sme už dlhší čas,

ísť do školy aspoň raz.

Učíme sa doma sami,

je mi smutno za kamoškami.

Choroba Covid sa skončila,

čas návštev sa začína.

Môžeme robiť, čo nás teší,

zvládli sme to pekne všetci.

,,Hurá, hurá, hurá”,

supermarket, obchod i škola sa otvára.

Každý človek sa už teší,

že sme tým všetkým už  konečne prešli.

Ulice už nie sú tiché,

stretnutia tam sú veľmi milé.

Lara Simkóová, 12 rokov, 6.B / ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou

Veľká zmena

Momentálne je život všetkých ľudí vo veľkej zmene. Kvôli vírusu COVID 19 sa veľa životov zmenilo, ale bohužiaľ aj ukončilo. Každý túto pandémiu a teda aj zmenu života prežíva inak. Niekto má strach, predovšetkým starí ľudia, rodičia malých detí. Niekto si z toho veľkú hlavu nerobí a žije si ďalej tak, že nosí rúško na verejných miestach a dezinfikuje si ruky. Iní zase nevychádzajú skoro vôbec von aj keď sa už  obmedzenia zmiernili. Nikto nevie, aká bude budúcnosť a na čo sa treba pripraviť. Ja osobne si žijem ďalej a užívam si veci, ktoré môžem robiť rovnako ako pred tým. Veď kvôli vírusu sa predsa život  a radosť zastaviť nesmie. Ako som už spomínal, nikto poriadne nevie, kedy by to malo skončiť.  Ak sa mám ja vyjadriť, tak určite nie v lete. Ak v Iráne v tejto dobe stále koronavírus je, tak u nás to v lete nebude ani trochu také, ako u nich teraz a teda vysoká teplota vírus veľmi nezastaví. Avšak, možno ho môže spomaliť. Podľa mňa by ľudia mali znova plánovať pekné veci ako pred epidémiou. Síce nič v zahraničí, ale pokojne aj v okolí svojho domova. Väčšina ľudí pred pandémiou odchádzala do Chorvátska či inde a na veci, čo sú tu, úplne kašľala. Lepšie povedané, ani si ich nevšimli, lebo sa o nich nezaujímali.  Teraz si možno ľudia začnú viac vážiť seba a okolie, pretože keď to berú aspoň trochu vážne, tak by im malo dôjsť, že užívať si môžeme aj na malých výletoch, ktoré nemusia byť nejako extra ďaleko od ich domova. Ja dúfam, že mnohým ľuďom sa to podarí, pretože chcem, aby si aj ostatní uvedomili, že treba skúmať seba a blízke okolie a až potom ďaleké okolie. Ja osobne plánujem baviť sa ako vždy, síce nie na dovolenke,  ale aj tu neďaleko. Snáď si voľný čas na výlet a oddych s rodinou nájdu aj lekári a iní ľudia, ktorí dnes musia pracovať viac ako  inokedy. Hlavne preto, že u nás nie je zdravotníctvo na takom stupni ako by mohlo byť, a preto viac vecí padá na menej ľudí. Ja verím, že dôvodom každej epidémie je udržať nejakú rovnováhu vo svete alebo aspoň ľudí na niečo upozorniť. Možno pre niektorých to môže byť štart k väčšej láske k svojim blízkym a hlavne starým rodičom, ktorí tu s nimi budú z ich rodiny najkratšie. A tak isto sa lepšie chovať k prírode. Možno, keď bude vo svete poriadok a rovnováha, nebude žiadna epidémia potrebná  a bude pokoj. Ak sú tu aj takí, ktorí si to ešte neuvedomili, tak by to malo prísť čo najskôr. Stačí zmeniť postoj a správanie sa k okoliu. A je veľká šanca, že práve vďaka tomu nebude žiadna choroba potrebná. Nie je to až také ťažké ako to vyzerá. Správanie a postoj ľudí môže ďalšej pandémiám zabrániť, tak prečo to nespraviť. Stačí si vybrať len ten správny smer. Ľudstvo na to má. Záleží na každom jednotlivcovi, pretože aj ten môže v čase tejto pandémie zmeniť život a postoj iných ľudí. Treba sa teda poučiť z chýb. Užívať si život treba aj naďalej a možno si ani nevšimneme, kedy táto pandémia skončí, lebo sme mysleli na niečo iné a žili sme ďalej. Snáď takto budú myslieť aj ďalší ľudia, ktorí zatiaľ takéto dôležité veci v tejto pandémii a celkovo v živote nedokázali pochopiť.

Matúš Béreš, 13 rokov, 7.A / ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou

Korona postihla svet,

lieku na ňu nikde niet.

Dospelí strácajú zamestnanie,

deti majú online dištančné vzdelávanie.

Nikto nevie, čo bude ďalej,

nikto nič netuší, zostáva nádej.

Zostáva nádej pre lepšie časy,

svet sa po tomto zlepšiť musí.

Situácia sa zlepšuje,

vláda opatrenia uvoľňuje.

Od 1. júna sú decká v školách,

po večeroch sú ponorené v knihách.

Dospelí znovu nastúpili do práce,

či nás vírus znova napadne, je otázne.

Tak prosím zostaňme zodpovední,

ak chceme, aby bol svet do normálu obnovený.

Monika Hronecová, 13 rokov, 7.A / ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou

A zrazu sa svet spomalil. Továrne stíchli, na cestách ubudlo áut, predajne ostali zatvorené, kultúra sa vytratila z každodenného života. Krajiny zatvárali svoje hranice, v autobusoch bolo iba zopár cestujúcich a z oblohy zmizli lietadlá. Deti prestali chodiť do škôl a dospelí do práce. Utíchla aj vrava v mestách a na dedinách. Ľudia chodili jednotlivo po uliciach so zahalenou tvárou.

Za toto všetko bol zodpovedný nepriateľ. Malý, len pod mikroskopom viditeľný vírus, ktorý dostal pomenovanie koronavírus COVID 19. Po svete sa začal nekontrolovateľne šíriť z Číny. Dostal sa do každého kúta našej planéty a spôsoboval nemalé problémy nám všetkým. Plné ruky práce mali predovšetkým zdravotnícke organizácie, zariadenia a ľudia v nich pracujúci. Snažili sa tento zákerný vírus poraziť zo všetkých síl. Lekári, zdravotné sestry a celý nemocničný personál sa starali o nakazených pacientov, ktorých každým dňom pribúdalo. Výskumníci a odborní pracovníci celého sveta hľadali protilátku, ktorá by bola účinná a zabránila by jeho ďalšiemu šíreniu. Na pomoc prišla aj armáda a policajné zložky. Všetci sa spojili. Aj bežní ľudia sa pridali k tomuto boju. Viac sa navzájom o seba starali a pomáhali si. Boli voči sebe ohľaduplnejší a milší.

A zrazu sa svet spomalil. Rodičia a deti začali tráviť spolu viac času. Deti pomáhali s domácimi prácami, z mamičiek a oteckov sa stali zastupujúci učitelia. Trpezlivo im vysvetľovali učivo a pomáhali s domácimi úlohami. Hrali sa spolu a chodievali častejšie do prírody. Rozhovory rodičov a detí boli na dennom poriadku a situácia v rodinách bola pokojnejšia.

A zrazu sa svet spomalil. Na cestách ubudlo áut, autobusov. Lietadlá nelietali po oblohe, lode sa neplavili po mori a veľké či menšie fabriky prestali do ovzdušia vypúšťať škodlivé látky. Z veľkých miest sa stratil smog a ľudia možno po dlhšom čase uvideli modrú oblohu. Rieky, jazerá a moria sa vyčistili a znova sa v nich objavil život. Lúky sa zazelenali, rozkvitli a  pokojne sa na nich pásol dobytok. Pohľad na našu planétu z orbity určite uchvátil kozmonautov vesmírnej stanice.

A zrazu sa svet spomalil. Láska, pokoj, pohoda, pomoc, ohľaduplnosť, čistá a nezničená príroda – toto všetko by som si prial aj do budúcnosti. Nielen pre naše malé Slovensko v strede Európy, ale pre celý svet. Sú to hodnoty, ktoré by mali byť dôležité pre súčasnú, ale aj budúcu generáciu na našej Zemi.

Peter URBAN, 13 rokov, 7.A / ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou

Je zaujímavé ako sa dokáže bežný deň z minúty na minútu zmeniť tak, že nám to všetko pripomína filmovú scénu z katastrofického filmu. Čas sa akoby na chvíľu zastavil a s ním aj celý náš život. Nikto nečakal, že nastane takáto situácia. Situácia, ktorá v nás vzbudila pocit bezmocnosti a strachu zo zajtrajšieho dňa.

Covid 19, iným názvom Korona vírus. Vírus šíriaci sa rýchlosťou blesku celou planétou sa stal hlavnou témou našich všedných dní. Vírus, ktorý v nás vyvolal mnoho otázok, ale žiadne odpovede. Vedci, lekári, všetci boli bezradní. Nikto nedokázal prísť na to, ako toto peklo ukončiť. S rozšírením vírusu prišlo viac a viac obetí a taktiež tých, ktorí denno-denne dúfali a verili v zázrak, že sa vyliečia. Nemocnice preplnené, nedostatok rúšok, žiadne účinné vakcíny. Ľudia odpadávali na uliciach, mnohí tam poslednýkrát vydýchli. To bola prvá vlna, ktorá zasiahla za pár dní celý svet a navždy ho poznačila. Ďalšia vlna prišla krátko potom. Karanténa. Ani sme nevedeli čo tá karanténa vlastne je a na akú dlhú dobu sa v nej ocitneme. Zo začiatku sme sa cítili ako na prázdninách, ale čím sme boli dlhšie zavretí medzi tými istými stenami, začal nám všetkým chýbať ten bežný život, ktorý sme žili tesne pred tým ako to celé vypuklo. Chýbajú nám školy, práca, zábava s našimi blízkymi a tie pekné chvíle. No musíme to vydržať a držať spolu a bojovať za lepšie zajtrajšky. Najväčšiu odvahu mali však tí, ktorí dni a noci bojovali a nasadzovali svoje vlastné životy za tých, ktorí by sa už dnes možno neusmiali na svojich blízkych. A za to im patrí jedno veľké ďakujeme.

Ale napriek tomu ako sa hovorí: „všetko zlé je na niečo dobré.“ Toto peklo na zemi malo svoju príčinu. Tak ako sme zraniteľní aj my, je zraniteľná aj naša Zem, ktorá nám poskytuje svoje dary. Ale my si ich nevážime a bezohľadne ničíme všetko to krásne na tejto zemi. A tak prišla odplata za to všetko čo jej my, ľudia, tvory rozumné, spôsobujeme.

Karanténa už pomaly končí, ale nikto by nemal zabudnúť na ten pocit bezmocnosti, ktorý sme tú dobu pociťovali a mali by sme si uvedomiť, že všetky činy, ktoré vykonáme sa nám aj tak raz vrátia. A je na nás, či tie činy budú dobré alebo zlé.     

Thomas Szafko, 8.A / ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou

Jedného dňa v našej krajine vypukla pandémia. Je to nový druh vírusu- COVID 19. Dostal sa na Slovensko potichu a nenápadne.                                              

Tento vírus zasiahol aj okolité štáty. Spôsoboval ťažké dýchacie problémy a smrť. Bolo nutné , aby vláda prijala nové opatrenia a nariadenia. Zo dňa na deň sa nariadenia sprísňovali. Štát uzavrel školy, isté druhy prevádzok a predajne. A tak začala medzi ľuďmi vznikať panika. Najviac ma desil pohľad na pojašených ľudí v obchode.

Počas veľkonočných sviatkov sa zaviedol zákaz vychádzania a navštevovania sa. Vďaka tomu sa vlastne situácia o niečo zmiernila.

Keďže boli zatvorené aj školy, museli sme sa učiť doma. Táto situácia nebola pre nikoho ľahká. Najskôr nám pani učiteľky prideľovali úlohy a testy. Potom nás vyučovali pomocou videohovorov. Myslím si, že je to lepší spôsob formy vyučovania. Zdá sa mi, akoby som si tak učivo zapamätala lepšie.

Vzhľadom na opatrenia, niektorí občania nemohli chodiť do práce. Bolo to pre nich ťažké, pretože niektorí ľudia prišli o prácu, stratili svoj každodenný príjem peňazí a taktiež im chýbali kolegovia. Celá táto epidémia mala dopad na našu ekonomiku.

Čas trávený doma mal svoje výhody aj nevýhody. Nemohli sme sa príliš stretávať s najbližšími. Boli sme uzavretí. Mnohí vďaka tomu objavili svoje skryté talenty. Poniektorí mohli stráviť viac času v kruhu rodiny. Výlety do okolitej prírody boli pre obrovským relaxom.

Po skončení tejto situácie sa najviac teším na návštevu starej mamy, na stretnutie s učiteľmi a priateľmi. Na voľný pohyb po meste. I keď dnes sa už opatrenia uvoľňujú, tento vírus sa len tak nestratí a bude sa tu medzi nami v tichosti znášať a my sa s ním v budúcnosti musíme naučiť žiť. Možno sme si tento vírus vytvorili umelo sami spôsobom života, akým žijeme. Možno tu medzi nami bol a ani sme o tom nevedeli. Nezmizne len tak. Naša imunita sa s ním musí naučiť bojovať a vytvoriť si voči nemu protilátky. Možno o pár desiatok rokov budeme čeliť novej pandémii  a naši potomkovia sa s ním budú musieť vysporiadať.

V tejto pandemickej situácií stálo mnoho ľudí v prvej línií, nemali ľahkú situáciu, museli rozhodovať o našich životoch a mnohých život bol v ohrození. Preto by som sa chcela poďakovať všetkým ľuďom, ale aj ostatným, ktorí všetky tieto nariadenia dodržiavali. Zistili sme, že ako národ vieme držať pokope, navzájom si pomôcť a brať ohľad jeden na druhého. Vďaka tomu sme túto neľahkú situáciu dostali pod kontrolu.

Preto všetkým nám patrí veľké ĎAKUJEM

            A čo by malo byť mojim posolstvom do budúcnosti? Nech sa ľudia nevzdávajú, nech myslia pozitívne! Čas všetko vylieči.

Alexandra Halagová,15 rokov, 8.A / ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou

V týchto dňoch, týždňoch ba aj mesiacoch zažívame veľmi nepríjemné, stresujúce a krušné chvíle. Nie len my, ale aj celý svet. Postihla nás nepríjemná situácia. Nie je to prírodná katastrofa, ale niečo oveľa horšie. Ide o ľudské životy. Svet sa zrazu zastavil a naše plány do budúcna takisto. Ja som chcel ísť na futbalový zápas do Madridu, bol to môj plán a sen, ktorý sa mohol splniť, ale nestalo sa tak. To však nie je tak podstatné, ako tí ľudia, ktorých táto choroba postihla.

Pozrime sa na to inak. Niektorí ľudia sa počas týchto dní ani na malý okamih nezastavili. Sestričky, lekári, predavačky, lekárnici, epidemiológovia, novinári. Každý jeden z nich prispel. Novinári nám každý deň prinášali a aj prinášajú informácie o tejto pandémii, zdravotníci sa starajú o chorých nepretržite vo dne v noci. Každý jeden z nich si zaslúži obrovské poďakovanie, úctu, rešpekt a porozumenie.

Od začiatku tejto situácie náš štát išiel tvrdo, prísne a nekompromisne s opatreniami. Nosíme rúška, dezinfikujeme sa, máme odstupy medzi sebou, uzavreli sa školy, inštitúcie, ľudia pracujú z domu, zakázalo sa cestovanie. Ja mám k tomu len pozitívny postoj. Možno keby sme nemali takéto opatrenia boli by sme na tom oveľa horšie. Som vďačný za to, že je u nás v krajine tak málo nakazených. Vďaka tomu sa aj tieto opatrenia uvoľňujú, ale nemôžeme zabúdať na opatrnosť a dodržiavať všetko tak, ako určuje hygienik.

Verím, že všetko bude také, ako pred tým, možno že aj lepšie, lebo život sa akoby zastavil a prírode to pomohlo. Musíme veriť, že bude dobre a spolu to zvládneme a budeme môcť cestovať, plniť si sny, plány, stretávať sa s priateľmi, spoznávať nových ľudí, chodiť na koncerty a tak ďalej.

Nepokazme si to, buďme zodpovední a určite všetko bude ako predtým a myslime na našich hrdinov, ktorí to nevzdávajú a nevzdávajme to ani my.

Tomáš Bartko, 14 rokov. 8.A / ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou