Je dôležité snívať o zajtrajšku…

Pred  niekoľkými  mesiacmi,  by mi ani nenapadlo, že sa náš život tak  veľmi  zmení. Zasiahla celý svet pandémia corona vírusu. Niekto podľa mňa  chcel, aby sme sa všetci zmenili, aby sme začali viac športovať, chodiť do lesa  na prechádzky a viac času tráviť so svojou rodinou. Ten zákerný vírus nás  všetkých prinútil ostať doma .                                                                                

Nemohli sme chodiť do školy, stretávať sa so svojimi kamarátkami, navštevovať starých rodičov. To všetko mi veľmi chýbalo. Aj on-line vyučovanie je dobré, ale v škole to je lepšie. Nikdy by som si nemyslela, že mi  škola bude tak veľmi chýbať. Že budeme nosiť rúška ako povinný doplnok ,som  si  na to už zvykla. Niektorí aj dospelí museli ostať kvôli vírusu doma, ale sú aj  takí, čo  museli  pracovať: napr. lekári aj zdravotné sestry museli riskovať svoje  životy a zachraňovať ľudí. Predavačky tiež museli chodiť do práce, aby sme si  mohli nakúpiť jedlo a pitie. Zo začiatku, keď to všetko prišlo, som si myslela, že  prichádza vojna. Rodičia nakupovali vo veľkom, všetci sa báli, že v obchodoch  nebude tovar. Aj moji rodičia chodili do práce, lebo im nedali voľno, tiež boli  ohrození a veľmi som sa o nich bála. Aj Veľkú noc sme prežili netradične, a to  bez oblievačov, ani na návštevy sme nemohli chodiť. Som rada, že žijem na   Slovensku, kde sú ľudia zodpovední. Nechcela by som žiť v takých krajinách,  kde je situácia ešte aj teraz veľmi vážna, kde sú tisícky ľudí mŕtvych. Nosenie  rúšok a dezinfekcia rúk nás ochránila pred vírusom a aj to, že sme boli stále  doma. Doma  sme hrali veľa spoločenských hier, tancovali sme, cvičili. Len tak  vo dvojici s mamou sme hrávali volejbal. Všetky oslavy v rodine sa nám zrušili.  Ale som rada, že vo februári sme stihli svadbu, na ktorej bolo super. Chcela by  som sa ešte raz poďakovať lekárom, zdravotným sestrám, predavačom, policajtom. To sú naši hrdinovia, ktorí nielen zachraňujú zdravie nás a našich  blízkych, ale sa tiež starajú o to, aby sme mali všetko potrebné, čo nám chýba  k životu.

                        Snívam o tom, aké to bude, keď budeme zase robiť všetko tak,  ako pred korona vírusom: stretávať sa s priateľmi, chodiť normálne do školy, športovať, chodiť cez letné prázdniny na kúpaliská. Pred rokom som ani  nepomyslela, že cez prázdniny neprídu k mojim starým rodičom sesternice  a bratranec, ktorí sú z Dubnice nad Váhom. Ani ja nepôjdem s rodičmi nikde na  dovolenku. Veľmi si prajem, aby to už všetko skončilo, aby sme sa vrátili do  normálneho života ako predtým, ako prišla pandémia. Dúfam, že nepríde druhá vlna pandémie a nebude situácia ešte horšia ako bola teraz. Pre nás všetkých je dôležité snívať o zajtrajšku.

  LEA  FEKETE, 11 rokov, 5A/ ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou