Moje posolstvo do budúcnosti…

Jedného dňa v našej krajine vypukla pandémia. Je to nový druh vírusu- COVID 19. Dostal sa na Slovensko potichu a nenápadne.                                              

Tento vírus zasiahol aj okolité štáty. Spôsoboval ťažké dýchacie problémy a smrť. Bolo nutné , aby vláda prijala nové opatrenia a nariadenia. Zo dňa na deň sa nariadenia sprísňovali. Štát uzavrel školy, isté druhy prevádzok a predajne. A tak začala medzi ľuďmi vznikať panika. Najviac ma desil pohľad na pojašených ľudí v obchode.

Počas veľkonočných sviatkov sa zaviedol zákaz vychádzania a navštevovania sa. Vďaka tomu sa vlastne situácia o niečo zmiernila.

Keďže boli zatvorené aj školy, museli sme sa učiť doma. Táto situácia nebola pre nikoho ľahká. Najskôr nám pani učiteľky prideľovali úlohy a testy. Potom nás vyučovali pomocou videohovorov. Myslím si, že je to lepší spôsob formy vyučovania. Zdá sa mi, akoby som si tak učivo zapamätala lepšie.

Vzhľadom na opatrenia, niektorí občania nemohli chodiť do práce. Bolo to pre nich ťažké, pretože niektorí ľudia prišli o prácu, stratili svoj každodenný príjem peňazí a taktiež im chýbali kolegovia. Celá táto epidémia mala dopad na našu ekonomiku.

Čas trávený doma mal svoje výhody aj nevýhody. Nemohli sme sa príliš stretávať s najbližšími. Boli sme uzavretí. Mnohí vďaka tomu objavili svoje skryté talenty. Poniektorí mohli stráviť viac času v kruhu rodiny. Výlety do okolitej prírody boli pre obrovským relaxom.

Po skončení tejto situácie sa najviac teším na návštevu starej mamy, na stretnutie s učiteľmi a priateľmi. Na voľný pohyb po meste. I keď dnes sa už opatrenia uvoľňujú, tento vírus sa len tak nestratí a bude sa tu medzi nami v tichosti znášať a my sa s ním v budúcnosti musíme naučiť žiť. Možno sme si tento vírus vytvorili umelo sami spôsobom života, akým žijeme. Možno tu medzi nami bol a ani sme o tom nevedeli. Nezmizne len tak. Naša imunita sa s ním musí naučiť bojovať a vytvoriť si voči nemu protilátky. Možno o pár desiatok rokov budeme čeliť novej pandémii  a naši potomkovia sa s ním budú musieť vysporiadať.

V tejto pandemickej situácií stálo mnoho ľudí v prvej línií, nemali ľahkú situáciu, museli rozhodovať o našich životoch a mnohých život bol v ohrození. Preto by som sa chcela poďakovať všetkým ľuďom, ale aj ostatným, ktorí všetky tieto nariadenia dodržiavali. Zistili sme, že ako národ vieme držať pokope, navzájom si pomôcť a brať ohľad jeden na druhého. Vďaka tomu sme túto neľahkú situáciu dostali pod kontrolu.

Preto všetkým nám patrí veľké ĎAKUJEM

            A čo by malo byť mojim posolstvom do budúcnosti? Nech sa ľudia nevzdávajú, nech myslia pozitívne! Čas všetko vylieči.

Alexandra Halagová,15 rokov, 8.A / ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou